Americká ambasáda v Bratislave organizovala diskusiu Judges and the Media: Obligations to Each Other and to the Public (Sudcovia a média: povinnosti voči sebe a voči verejnosti). Hostia aj téma lákali. Som rada, že som tam bola. Presvedčila som sa, že môj kritický názor na prácu niektorých novinárov je úplne opodstatnený.
Predstavme si najprv hostí. Sudkyňa Ústavného súdu ČR JUDr. Kateřina Šimáčková, Ph.D., profesor právnej etiky Washingtonskej univerzity James Moliterno, sudca Špecializovaného trestného súdu SR JUDr. Ján Hrubala a za novinárov Adam Valček zo SME. Medzi novinárov budem radiť aj moderátora celej diskusie pána Mariána Leška.
Celú diskusiu si dvaja prítomní sudcovia uznávali chyby. Priznali, že by sudcovia mali možno lepšie komunikovať niektoré svoje rozhodnutia, dokonca pani Šimáčková povedala, že chápe, že novinárom sa nechce čítať desaťstranové rozsudky. Vyzdvihli funkciu hovorcov súdov ako veľmi prínosný inštitút v prípade, že sú naozaj odborne vyškolení a vo svojich pozíciách sa teda neocitli iba náhodou.
Čakala som, že čo - to si priznajú aj novinári. Pán Valček uznal, že niektorí jeho kolegovia nie sú profesionáli a že žurnalistické prostredie na Slovensku neprodukuje práve najlepších novinárov. To ma trošku zarazilo. Hovoril o kolegoch, zatiaľ čo len pár dní pred tým práve on vo svojom článku napísal, že Juraj Póor je synom Vladimíra Póora. Nie je to pravda a dal tým Ficovi ostrú muníciu, aby si na denník SME zapoľoval, čo aj urobil. Denník SME potom uverejnil 2. marca opravu. Tak toto by sa skutočne novinárom stávať nemalo.
Ďalej sme však v diskusii počuli už len to, čo robia zle sudcovia, čo by mali robiť a čo by robiť nemali. Dokonca tam od pána Valčeka zaznelo, že rozsudky by sa mali písať v ľudskej reči, aby im potom novinár rozumel, keď o nich píše.
Takže podľa pána Valčeka by sa mal sudca vykašľať na všetky „terminus technicus“ právneho jazyka, mal by sa vyhýbať právnym pojmom preto, aby tomu novinár lepšie rozumel? To mi pripadá absurdné. Rozhodnutia súdov majú byť predsa fundované právne dokumenty, nie populárno-náučná literatúra pre novinárov.
Boli časy, keď na Slovensku novinári konzultovali právne veci s právnikmi, ktorí im vysvetlili to, čomu nerozumeli. V zahraničných redakciách to tak funguje stále, dokonca niektoré majú svojich právnikov, ktorí im rozsudky „prekladajú“ do zrozumiteľnejšieho jazyka. V časoch, keď sa z novinárov stali odborníci na všetko, však potreba radiť sa s odborníkmi asi ustúpila do úzadia.
Sme svedkami nespočetných chýb, ktorých sa médiá dopúšťajú pri informovaní o rozsudkoch alebo o priebehu konania. V trestnom konaní je úplne bežnou praxou zabúdať na inštitút prezumpcie neviny. Dennodenne tlačia médiá na sudcov, aby v sledovanej kauze nerozhodovali podľa zákona, ale podľa názoru verejnosti, ktorá je častokrát médiami zle informovaná o skutkovej podstate (i skutkovom stave veci), dôkazoch a právnych princípoch, na základe ktorých sa má rozhodnúť.
Súhlasím s tým, že súdy by mali mať kvalitných hovorcov a tí by mali médiám poskytovať v prípade potreby pomocnú ruku pri výklade rozsudkov či rozhodnutí. Na druhej strane by sa redakcie mali zamyslieť, či sa v záujme skvalitnenia žurnalistiky neoplatí investovať do spolupráce s nejakou advokátskou kanceláriou. Lebo povinnosti voči verejnosti nemajú len sudcovia, ale aj novinári a častokrát si ju neplnia na požadovanej úrovni.
A teraz jeden príklad zlyhania médií:
V medializovanom prípade oslobodenia policajtov, ktorí boli obžalovaní po tom, ako sa mali dopustiť trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa či vydierania voči maloletým Rómom, väčšina médií zlyhala.
Najbližšie k riadnemu vysvetleniu, prečo nebola nahrávka šikanovania rómskych detí pripustená ako dôkaz, bol denník Pravda. Napísal, že sa nedal technicky zistiť pôvod nahrávky, že nahrávka bola viackrát kopírovaná a upravovaná.
Korzár, ktorý má toho istého vlastníka ako denník SME, priniesol informáciu, že videonahrávka nebola pripustená ako dôkaz, lebo bola získaná nezákonným spôsobom. Sú to dva úplne odlišné dôvody pre neuznanie nahrávky. Kým v jednom by sa zdalo, že chybu urobil senát, lebo vo výnimočných prípadoch je možné uznať aj nezákonne získaný dôkaz, v druhom prípade to skôr vyzerá na zlyhanie prokuratúry, ktorá neuniesla dôkazné bremeno. V takom prípade môžeme senátu, len tlieskať, že aj napriek tlaku verejnej mienky (čítaj médií) rozhodol správne.
Súdy tu nie sú na to, aby pomáhali prokuratúre a aby suplovali jej prácu už vôbec nie. Bohužiaľ, vždy keď verejnosť a médiá cítia, že súd nerozhodol podľa ich predstáv, odnesú si to sudcovia, ale málokedy prokurátori, ktorí nedokázali obžalobu podoprieť dôkazmi, respektíve nesprávne kvalifikovali žalovaný skutok.
Rozhodne netvrdím, že sudcovia nerobia chyby a že niekedy neodôvodňujú svoje rozsudky nedostatočne. Avšak vidím veľké rezervy aj na strane novinárov. Narozdiel od médií mám však pocit, že väčšina sudcov a súdov je pripravená pohnúť sa dopredu a že dokonca sú výsledky ich úsilia aj viditeľné. Dôkazom je uznanie pána Valčeka, ktorý na spomínanej konferencii vyzdvihol hovorkyňu Špecializovaného trestného súdu a potvrdil, že tento súd uľahčuje novinárom prácu.
Na strane médií však veľkú snahu nevidím. Je to škoda. Ak by sa totiž médiá lepšie sústredili na správny výklad rozhodnutí, môžno by sme súdom viac dôverovali a zistili by sme, že mediálny obraz o súdnictve nezodpovedá realite. Realita nie je ružová, ale rozhodne nie je taká čierna, aká sa na základe informácií z médií môže zdať.
