Arogancia vlády Smeru sa prejavuje nielen v tom, že počas hlasovania parlamentu nie sú poslanci tejto strany v optimálnej forme, alebo v tom, že zamestnanie rodinných príslušníkov na ministerstve sa považuje za úplne normálne, ale aj v preferovaní obľúbencov na úkor kariérnych diplomatov pri vysielaní na zahraničné misie.
Dôkazom môže byť priama cesta Petra Wiessa z veľvyslanectva v Budapešti do Prahy alebo Františka Kašického z Bruselu do Osla. Býva dobrým zvykom, že po skončení misie idú veľvyslanci domov na ministerstvo, kde niekoľko rokov pracujú a odborne sa pripravujú na ďalšiu destináciu. Iba vo výnimočných prípadoch sa stáva, že diplomat prevezme vedenie nového veľvyslanectva hneď po tom, ako opustil predchádzajúce.
Peter Weiss je bývalý stranícky kolega premiéra Fica z SDĽ a všetci vieme, že ambasádu v Budapešti dostal ako náplasť na neslávne skončenú kariéru politika. František Kašický tiež nie je žiaden profesionálny diplomat. Roky bol hovorcom na ministerstve obrany, chvíľu viedol VOS a keď vyrobil škandál so zametacím tendrom ako minister obrany, rýchlo ho za odmenu odpratali do Bruselu. Aj pravica mala podobných „diplomatov". Napríklad Jána Petríka.
„Neexistuje pravidlo, že by museli po ukončení svojej misie odpracovať nejaký čas v ústredí. Spravidla to tak býva pri radových diplomatoch, ale u veľvyslancov sa ich ďalšie zaradenie podriaďuje aktuálnym potrebám zahraničnej služby," reagoval šéf tlačového odboru rezortu zahraničia Peter Susko. Žiada sa dodať, že pán Susko ako bývalý šéfredaktor slovenskej edície Playboya vie o zvyklostiach v zahraničnej službe očividne oveľa menej než o aktuálnej nahotinke na prvej stránke tohto časopisu.
Takže zahraničná služba potrebuje diplomatov amatérov rotovať na čele ambasád, lebo sú lepší ako vyštudovaní a školení kariérni diplomati? Keď ste expert na Brusel a jeho prostredie, tak zároveň ste aj nepostrádateľný v Nórsku? Aký prínos môžete tejto krajine dať, keď lietate z jedného veľvyslanectva na druhé bez predošlej niekoľko ročnej prípravy na ministerstve? Nie je to tak, že veľvyslanecké misie sú pre mnohých len teplými miestečkami s dobrým príjmom?
A prečo by sme mali veriť, že Kašický a Weiss (aj keď patril medzi najvzdelanejších politikov) sú lepší, než ľudia, ktorí zasvätili diplomacii celý profesionálny život?
Vyštudovaní kariérni diplomati, školení na misie v zahraničí, s výbornou jazykovou výbavou zapadajú prachom na ministerstve a uvoľnené miesta sú bez mihnutia oka prideľované straníckym protežantom. Takto Slovensko prichádza nielen o starých diplomatov, ale aj o to najlepšie čo má - o mladých, vzdelaných ľudí, ktorí stále viac a viac odchádzajú za prácou do zahraničia a ostávajú tam žiť, zakladajú si rodiny a na Slovensko si spomenú len pri hokejovom šampionáte.
Kto by sa tu snažil o nejaký kariérny rast, keď ten nezáleží od profesionálnych schopností, ale od toho, kto má práve lepšiu tlačenku vo vládnej strane?
