Gašparovič na fujaru, Mikulec na píšťalku!

Autor: Alexandra Macúchová | 8.7.2013 o 8:50 | Karma článku: 7,19 | Prečítané:  612x

Bojím sa už otvoriť noviny a načítať webové stránky. Všade Galko, Glváč, Skuhra, Mikulec a ďalší. Kopa kritizovania, moralizovania, obhajovania sa a nikde riešenie. Čo tak myslieť na podstatu problému ? Čo tak medzi sto nepotrebných zákonov, ktoré sa tu ročne prijímajú, vsunúť jeden skutočne rozumný? Napríklad o whistlebloweringu.

Povedzme si najprv, kto je to whistleblower.

Whistleblower je v spravodajských službách ako horolezec, ktorý dáva píšťalkou znamenie druhom, že sa blíži nejaké nebezpečenstvo alebo im týmto prenikavým zvukom naznačuje, že sa stratil v snežnej fujavici. Ten, kto zapíska na píšťalku v spravodajských službách, zase oznamuje nebezpečenstvo iného rizika - že sa deje niečo, čo je proti duchu zákona alebo ohrozuje demokraciu či odporuje poslaniu, pre ktoré boli tieto orgány stvorené. Zákon o "pískaní na píšťalku" (teda a whistlebloweringu, respektíve o ohlasovaní podozrení) by mal vytvoriť rámec pre tých, ktorí chcú na takéto praktiky poukázať, pričom musí exitovať jednoznačne popísaný postup kto, komu a za akých podmienok môže prísť oznámiť, že v spravodajskej službe sa páchajú neprávosti. Existencia takéhoto zákona by zabránila škandálom, fraškám a znevažovaniu tajných služieb, akým čelíme každé volebné obdobie.

Zákon by tiež stanovil kritériá, podľa ktorých by bola zložená komisia, oprávnená celý proces viesť. Zloženie tohto orgánu je na dlhú diskusiu. Ideálne by to mala byť apolitická rada, každý člen by musel mať bezpečnostnú previerku. Mali by to byť experti na problematiku tajných služieb. Možno bývalí dôstojníci vo výslužbe. Alebo by na čele orgánu stál sudca, ktorý by si pre jednotlivé prípady skladal radu erudovaných preverených odborníkov. Nejaký ad hoc orgán. Modelov je viac, stačí sa pre jeden rozhodnúť.

Neprišli by sme s ničím unikátnym. Takéto orgány vo vyspelých európskych krajinách fungujú. (Veľká Británia, Dánsko...) Máme sa čím inšpirovať, aj keď nemožno porovnávať politickú kultúru týchto krajín s politickou nestabilitou a tradíciou korupcie na Slovensku. Niekde a nejako však začať musíme.

Z tohto pohľadu nie sú Mikulec a jeho priateľka tí, čo pískajú na píšťalku. Obaja sú - zjavne aj v dôsledku neexistencie zákona o whistlebloweringu - zatiahnutí do politických škriepok medzi Glváčom a Galkom.

Nepotrebujeme kauzami oslabovať spravodajské služby a už vôbec nie riešiť ich cez média. Veď je to hanba. Potrebujeme eketívne spravodajské orgány a ich funkčnú kontrolu. Akokoľvek bolo zneužívané vojenské spravodajstvo, riešením nie je poskytnutie utajovaných skutočností médiám. Upozorňovať na trestný čin iným nevhodným konaním je hazardovaním s dôverou občanov, ktorých majú v konečnom dôsledku tieto služby chrániť.

Máme prezidenta, ktorý vie fúkať na fujaru. Teraz by sme konečne potrebovali zákon, ktorý umožní spravodajským dôstojníkom zapísať na píšťalku, keď je naozaj zle. Lepšie je totiž nosiť na krku píšťalku, ako tancovať podľa toho, ako politici pískajú.

Slovensko potrebuje Lex Mikulec!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?